• Juli

Čo sa dá zažiť v Austrálskej pustatine - 1400 km divočinou vnútrozemia z Perthu do Karijini



Vnútrozemie Austrálie .... asi si v duchu hovoríte, čo také zaujímavé môže byť v tej pustatine? Nie ste ďaleko od mojich prvotných pochybností, keď Ľuboš navrhol prejsť viac ako 1000 km cez totálnu púšť. Ako ja som za každú srandu, ale nedalo mi to ... "čo tam teda uvidíme?", pýtam sa ho .... jeho odpoveď bola: "Nič a všetko" ... hm, tak je ... nič v porovnaní s veľkými mestami ako je Sydney alebo Melbourne, ale všetko čo Austráliu robí Austráliou a čím sa odlišuje od ostatných kontinentov. Červená zem a rovina široko-ďaleko kam len dovidíte, buš a endemické druhy zvierat v ich prirodzenom prostredí.


Po pár dňoch jet-legu v Perthe sme si teda požičali 4WD Nissan Qashkai a plní nadšenia sme vyrazili na 1400 kilometrovú jazdu až hore do národného parku Karijini. Ste zvedaví, čo sme za týždeň zažili a videli? Tak čítajte ďalej a nechajte sa inšpirovať na podobnú dobrodružnú cestu, kde zažijete tú pravú Austráliu.




-- Deň 1 --


Rovinatá rovina, Road trains a nezabudnuteľné

Západy slnka



Ak máte sklony k autizmu, máte radi bezcieľne šoférovanie, alebo ste len blázniví bádatelia ako my, tak táto cesta bude pre vás ako splnený sen. Jednoducho musíte cítiť adrenalín v žilách, keď pri výjazde z Petrhu na vás milý hlas z google maps navigácie vybľafne: "pokračujte rovno 627 kilometrov". A potom to začne, kompletne iná perspektíva, zrazu vidíte 360 stupňov okolo seba tak ďaleko ako len váš mozog dokáže spracovať. Celý deň sa z auta pozeráte na rovinatú rovinu, hrdzavo oranžovú zem a prízemnú buš, akoby ste boli niekde v Afrike na púšti. Po čase ste si takmer istí, že vyznávači teórie plochej Zeme stopercentne boli na dovolenke v austrálskom vnútrozemí.



Jedinú spoločnosť na ceste vám robia uhynuté zvieratá a takzvané 'Road trains', teda cestné vlaky. Nikdy ste o nich nepočuli? Cestné vlaky sú obrovské dlhočizné kamióny, ktoré za kabínou ťahajú až 3 návesy a tak môžu merať aj viac ako 50 metrov. Prepravujú rôzny tovar, ťažký náklad ako napríklad ťažobné stroje, alebo nadrozmerný náklad ako trebárs turbíny, s čím de facto zaberú celú šírku cesty. Vo vnútrozemí Austrálie sú jednak lomy a bane, ale cestné vlaky využívajú tieto vnútrozemské ďiaľnice hlavne kvôli minimálnej doprave, rovnej ceste a konštantnej rýchlosti, ktorú si môžu udržať hodiny. Počas našej cesty sme ich niekoľkokrát museli obiehať a v prípade nadrozmerného nákladu to nebolo ďaleko od adrenalínového športu! Nadrozmerné náklady zvyčajne sprevádzajú bezpečnostné vozidlá, z ktorých vám dajú signál, kedy môžete predbiehať. Ak chcete vidieť ako sme to zvládli, pozrite si na našom instagram účte highlights z Western Austrálie.



Bohužiaľ, pri šoférovaní ciest vnútrozemia sa stretnete aj s nie veľmi príjemným pohľadom, a to sú uhynuté zvieratá popri ceste. Videli sme veľa kráv, divých koní a dokonca aj kengury len tak nevládne ležať. Mnoho z nich padlo za obeť práve cestným vlakom, hlavne ak prechádzali cez cestu v noci. Viem, že to bude znieť strašne, ale tieto kamióny nezastavujú pred ničím, pretože majú tak obrovskú hmotnosť, že zrýchlenie na plnú rýchlosť im trvá aj 10 minút a náhle zastavenie vlastne ani nie je možné, pretože ich brzdná dráha je aj niekoľko 100 metrov.



Ale poďme k príjemnejším veciam. Teda lepšie povedané, k najlepšej veci na tejto ceste pustatinou, a to sú úžasné západy slnka. Západy slnka, z ktorých sú oblaky v plameňoch a ktoré premieňajú oranžovú pôdu na zlatistý kúpeľ. Po tomto alegorickom opise už dúfam chápete o čom hovorím. Proste môžte ich pozorovať hodiny, až kým oranžovo-červené slnko nezapadne za rovný horizont. Bang ... Mind blowing.



Po zotmení sa naskytá otázka, kde/ako sa dá spať v tej divočine? Odpoveď na to je závislá od dvoch faktorov: 1) do akej miery sa bojíte jedovatých hadov a 2) aký typ auta máte požičaný.

Počas plánovania nášho itineráru v pohodlí domova bol Ľuboš absolútne presvedčený, že ideme v Austrálii kempovať ... v stane! ... nie kempervane! Viete si predstaviť, čo sa mi honilo hlavou ... hady, pavúky, krokodíle sa pretekali ktorý ma uhryzne prvý ... do riti on sa asi zbláznil! Aby ma presvedčil, že to bude v pohode, našiel všetky možné aj nemožné štatistiky úmrtí v Austrálii, z ktorých vzišlo, že tam za posledné desiatky rokov úmrtia uhryznutím jedovatým hadom alebo pavúkom nie sú absolútne žiadne, takže sa nemám čoho báť. Ha-ha.

Ale prišiel na psa mráz, keď sme už boli v tej realite rozpálenej oranžovej buši, z hadov sme boli posraní obaja :) Takže zastaviť a vyspať sa len tak niekde popri ceste nepripadalo do úvahy, keďže sme mali požičané len klasické 4WD a nie karavan (inak by sme to dali samozrejme). Preto sme hľadali oficiálny kemp niekde poblíž našej plánovanej trasy a našli sme až dva, 220 km od Perthu - Dalwallinu Caravan Park, alebo 620 km od Perthu - Cue Tourist park. Dohodli sme sa, že prvý deň chceme zájsť čo najďalej ako sa podarí, a preto sme si zvolili Cue Tourist park v malom opustenom mestečku Cue. Bolo to celkom pohodové kempingové miesto so sprchami, kuchynkou a piknikovými stolmi. Boli tam aj iní kemperi v karavanoch, ale my ako jediní blázni sme spali v stane, zazipsovaní pri 33 stupňoch Celzia v noci. Čo vám poviem, nebol to dobrý spánok, skôr dobrá sauna celú noc.




-- Deň 2 --

Motoresty, Sakra Drahý benzín a mestá ako na

Divokom Západe


"Nový deň, nové dobrodružstvo, 700 km pred nami, woohoo"... mali ste vidieť Ľubošov výraz, keď som ho zobudila s touto hláškou po tom, ako odšoféroval skoro takú istú vzdialenosť deň predtým. Jediný spôsob ako ho nalákať na nové dobrodružstvo bol dostatočný prísun kofeínu do žíl a miesto, kde sa dá zohnať vo vnútrozemí je "Roadhouse", v preklade niečo také ako motorest. Roadhouse je čerpacia stanica kombinovaná s malými potravinami, reštauráciou a motelom, všetko v jednom. Je to jediné servisné a oddychové miesto pre vodičov kamiónov a jednotlivé motoresty sú vzdialené od seba stovky kilometrov. Zastavili sme sa v zopár z nich aj my, keď sme potrebovali natankovať (benzín či kávu), alebo si kúpiť niečo pod zub. Benzín je tu prííííšerne drahý, ale tak čo iné by človek čakal mimo civilizácie, že? Pri tankovaní sme sa častokrát zamýšľali nad tým, ako často asi ľudia pracujúci v Roadhousoch chodia domov, alebo čo asi tak robia vo voľnom čase, keď najbližšie mesto je vzdialené napríklad 300 km? Asi nešoférujú každé ráno do práce, evidentne. No, zostáva to rétorickou otázkou, pretože vyzerali, že im nie je veľmi do reči a tak sme radšej neotravovali s blbými otázkami.




Okrem Roadhousov sú po ceste do Karijini dva alebo tri mestečká, teda skôr by sa to dalo nazvať usadlosti, kde sa tiež dá kúpiť jedlo. My sme sa zastavili v Meekatharre a Newmane, pretože sme chceli vidieť ako ľudia žijú v takých odľahlých kútoch sveta. No, pravdupovediac asi nežijú, oba nám prišli ako mestá duchov alebo ako na divokom západe pri kovbojskom dueli, bez kovbojov. Ulice na hlavnej triede totálne vymreté. Na druhej strane každý marketér by určite ocenil miestneho ducha pre reklamu, keby videl pútač na lokálne bistro, kde stálo: "Najlepšia káva v okruhu 400 km"... nevyskúšali sme, mali zavreté.



Našťastie, hneď za rohom v bočnej uličke bola odstavená kávo-dodávka, takže náš poobedňajší kávodeficit bol zažehnaní. Očividne to bol obľúbený spot pre lokálnych, pretože sme konečne stretli ľudí a ešte k tomu sa nám miestni páni policajti aj takto pekne usmiali do kamery.

Nakukli sme aj do supermarketu, ktorý bol napodiv perfektne zásobený a zohnali by sme tam všetko, čo by sme teoreticky mohli potrebovať. Patrične sme to využili a kúpili si veľkú sieť proti hmyzu a červený hrnček.



Po krátkych zastávkach sme pokračovali v ceste, ale naše najväčšie prianie pre druhý deň, vidieť kengury (J) alebo termity (Ľ) sa nesplnilo. Zo sklamania, tepla a únavy z nekonečného šoférovania, bez rádiového signálu a mp3 pesničiek prehratých už asi po stý krát sme sa začali zabávať vymýšlaním vlastných pesničiek. Nie, nechcete to počuť, verte mi. Keď toto na človeka príde hneď druhý deň, na konci zájazdu je vhodný pacient na psychiatriu alebo rovno do Šuterstar. Namiesto klokanov a termitov na nás postupne začali útočiť mušky, roj mušiek, zakaždým keď sme vyšli z auta von. Lezú do úst, nosa, uší...nie je to veľmi príjemné. My sme vedeli prečo kupujeme tú moskitieru! Druhú saunovú noc sme strávili v Kumarina Roadhouse Caravan parku.



-- Deň 3 --


Divé zvieratá a

Obratník Kozorožca


Ako sme ďalší deň stúpali severnejšie ku Karijini, zrazu sa nám začali ukazovať divé zvieratá. Naše songy priniesli úspech. Najprv sme zahliadli rodinku štyroch emu v buši blízko cesty. Malé emíčatá boli tak maličké, že sme si ich zo začiatku v tráve ani nevšimli, až keď docupitali k mame emu do bezpečia. Neskôr sme emu videli ešte viac, dokonca sa nám producírovali popred auto, keď prechádzali na druhú stranu cesty. Veľký zážitok bol však pes Dingo bežiaci popri ceste, čo sme mysleli, že sa nám určite len tak nepodarí vidieť, a predsa. Bohužiaľ odfotiť ho bolo nemožné.



Ale najväčší úlovok dňa bolo splnenie Ľubošovho priania stáť pri termitisku väčšom ako je on sám. Podľa foto myslím, že sa podarilo :) Pri tom obrovskom nadšení z pozorovania zvierat sme sa skoro zabudli zastaviť pri prechode Obratníkom Kozorožca s oficiálnou značkou. Je to na 1166. kilometri z Perthu a 215. kilometri z národného parku Karijini. My obaja sme narodení v znamení kozorožca, takže tento spot sme predsa nemohli vynechať!



Do Karijini sme prišli pred šiestou večer, bookli sme si kempové miesto v oficiálnom Dales Gorge Campground kempe priamo v národnom parku. Za noc to vyjde na 11 AUD za osobu (v sezóne medzi júnom a septembrom je záujem veľký, takže si treba miesto rezervovať dopredu). Prvú noc v Karijini si budeme pamätať ešte veeeľmi dlho. Čítajte ďalej.




-- Deň 4-6 --


Hady a kengury v

Karijini National park



Na kempovacie miesto sme teda dorazili pred zotmením, štastní, že sme konečne tam. Snažili sme sa rýchlo rozložiť stan a pripraviť si solárnu sprchu na superrýchle umytie (rozumej spláchnutie prachu a potu), kým je ešte vidno. Zem z tej horúčavy bola tak tvrdá a suchá, že stan sa nedal upevniť kolíkmi, preto sme museli použiť kanistre s vodou a železné tyče čo sme našli pohodené vedľa stanového miesta. Asi po desiatich minútach, keď sme boli už ready na sprchu sa obloha zrazu zatiahla, zdvihol sa silný vietor a v ďiaľke sme videli blýskať sa. Vietor silnel a ohýbal stan natoľko, že sme si mysleli, že nám ho zlomí a tak sme ho radšej naspäť rýchlo zbalili. Pomaly začalo pršať, čo za chvíľu prerástlo do silného lejaku. Vraveli sme si, že je to asi len prietrž mračien a tak počkáme v aute, kým to prejde. Hm, trvalo to dve hodiny. Dve hodiny sme sedeli v aute a diskutovali, čo budeme robiť ak neprestane pršať, potme, v totálnej pustatine plnej hadov bez mobilného signálu. Ja som trvala na tom, že spíme v aute. Ľuboš trval na postavení stanu, pretože v tom príšernom teple spať v zatvorenom aute bude samovražda a dosť nepohodlné. Museli sme byť fit na druhý deň, keďže v pláne bolo celý deň turistikovať po národnom parku. Po ďalšej asi polhodine diskusie ma teda presvedčil. Chceli sme otočiť auto kapotou dopredu na stanové miesto a využiť tak svetlá pri rozkladaní. Keď sme už išli vystúpiť z auta ... krikľavo zelený had sa pomaličky priplazil priamo do dopadajúceho svetla a prešiel si to na drzovku cez naše kempovacie miesto na druhú stranu do buše. Nadávky šľahali jedna za druhou. Naše rozpoloženie mysle a strachu bolo horšie ako pred 2,5 hodinami. Nemali sme tušenie či bol jedovatý alebo nie, ale riskovali by ste to? Sedeli sme tam ďalšiu asi hodinu úplne stratení. A potom ... Ľuboš niekde z päty vytiahol posledné kvapky odvahy, dal mi do ruky baterku, vystúpil z auta a poskladal stan závratnou rýchlosťou, kým ja som svietila všade naokolo neho so zapnutým hadoradarom. Môj hrdina roka! Vkĺzli sme do stanu, zazipsovali všetko a pri rozhovore o tom, či sa had môže prekusať do stanu cez látku alebo zips sme zaspali.



Ďalší deň ráno sme sa prebudili do invázie mušiek. Poviem to ešte raz, vďaka bohu za moskitiéry. Napriek zážitku z noci sme boli ready preskúmať to, na čo sme sem prišli, a to sú nádherné rokliny v národnom parku: Dales Gorge, Kalamina Gorge, Yamina Gorge a Hamersley Gorge. Všetky sú vyznačené na mape dole spolu s ďalšími, ktoré ale nie sú prístupné, dokonca do Witten Gorge je nebezpečné ísť, pretože je plná azbestu.



Prvá zastávka teda bola Dales Gorge. Na parkovisku sme boli prví o 8-mej ráno a už vtedy bolo úmorné teplo. Dales Gorge je dva kilometre dlhá roklina so zaujímavými výhľadmi, vodopádmi a prírodnými jazierkami, ako napríklad Fern pool, Fortescue Falls a Circular pool. Dá sa prejsť troma trasami, z ktorých najľahšia je Gorge Rim Trail, dvojkilometrový okruh pozdĺž okraja rokliny medzi Fortescue Falls and Circular Pool Lookout, odkiaľ je super výhľad.



Mimo toho sa dá dole do rokliny zísť aj individuálnymi cestičkami a vidieť buď Circular Pool alebo Fern pool s Fortescue Falls (sú len 300 m od seba). Napokon ešte tretia možnosť (najodporúčanejšia) je vidieť všetky tri highlighty prejdením si Dales Gorge Trail okruhu, ktorý má 3 km priemernej náročnosti, kde práve idete spodkom rokliny. Trvá to cca 2 hodiny s prestávkami na fotenie a osvieženie sa pri jazierkach. Ak chcete ušetriť trochu času a vidieť to celé aj zo spodu aj zhora, nemusíte sa vracať tou istou cestou, ale pri Circular Pool stačí vyšlapať hore k vyhliadke a odtiaľ sa vrá